Podvádzanie – zisk vs. svedomie

Predstavte si nasledovnú situáciu. Máte možnosť získať desiatky dolárov v priebehu niekoľkých minút. Bez akéhokoľvek rizika alebo následkov. Jediné, čo musíte urobiť, je – podvádzať. Urobili by ste to?

Z pohľadu ekonomickej teórie je pre rozhodovanie o spáchaní podvodu dôležitá len hodnota očakávaného zisku, pravdepodobnosť prichytenia a veľkosť prípadného trestu. Alternatívnym – psychologickejším – vysvetlením je, že pri rozhodovaní zohráva úlohu i vnútorná odmena: počas socializácie si osvojujeme určité hodnoty a normy, podľa ktorých posudzujeme svoje správanie a seba samých. Frekvenciu a intenzitu podvádzania (z tohto psychologického hľadiska) sa pomocou série pokusov rozhodol skúmať aj experimentálny tím pozostávajúci z Niny Mazar, On Amira a Dana Arielyho.

Keby ste boli účastníkmi experimentu, experimentátori by zisťovali, koľko peňazí by vám svedomie dovolilo zobrať nezaslúžene. Dostali by ste sériu matematických úloh, riešenie ktorých síce nie je náročné, ale poskytnutý časový limit na vyriešenie všetkých nestačí. Po uplynutí času by ste mali nahlásiť počet vyriešených úloh výskumníkovi, pričom za každú by vám bola vyplatená finančná odmena. Pokiaľ ste na tom podobne ako bežný účastník ich experimentov, aj vy by ste pomohli ukázať, že ľudia, ak dostanú možnosť, podvádzajú – ale iba v malej miere, bez ohľadu na výšku zisku alebo pravdepodobnosti prichytenia pri čine.

Výskumníkov napadlo, že v ľuďoch sú možno dve hnacie sily: na jednej strane sa na seba všetci chceme pozerať s dobrým pocitom ako na morálnych a nepodvádzajúcich; na druhej strane si nechceme nechať ujsť šancu na bezprácny zisk. Zdá sa však, že ak podvádzame iba trochu, naša mienka o sebe samých sa nemusí zmeniť. Je možné, že existuje hranica podvádzania, cez ktorú nás svedomie nepustí, ale stále si môžeme užívať benefity, ktoré nám prináša podvádzanie v malej miere.

Výskumníkov zaujímalo, čo môže ovplyvňovať intenzitu podvádzania. Účastníkmi výskumu boli vysokoškolskí študenti. V prvom experimente dostala polovica respondentov okrem matematických príkladov za úlohu aj spomenúť si na desať kníh, ktoré čítali na strednej škole. Druhá polovica si mala spomenúť na desatoro prikázaní. Podvádzanie v druhej skupine bolo nulové (tj. počet nahlásených vyriešených príkladov bol rovnaký ako u inej skupiny, výkon ktorej experimentátor kontroloval, takže nebolo možné podvádzať). V skupine s knihami bol priemerný počet vyriešených úloh síce vyšší, zvýšenie však bolo v porovnaní s kontrolovanou skupinou len mierne. Rozdiel nespôsobilo iba pár čiernych oviec, ktoré podvádzali vo veľkom – naopak, podvádzal každý, ale v malej miere. V inej variante, kedy jedna skupina musela pred riešením úloh podpísať etický kódex univerzity (aj keď v tom čase žiadny oficiálny neexistoval), podvádzanie opäť kleslo na minimum. Čiže v momente keď bola ľuďom pripomenutá morálka, podvádzanie ustúpilo.

Zaujímavým zvratom je zníženie nášho morálneho cítenia a tým pádom možné zvýšenie  podvádzania. Experimentátori na to šli svojsky a zistili, že ak pridáte stupienok medzi podvádzanie a peniaze, frekvencia podvádzania vzrastie. (Predstavte si, ako zle by ste sa cítili, keby ste si od známeho zobrali ceruzku v hodnote 10 centov a porovnajte to s pocitom po ukradnutí 10 centovej mince. Sú to dva odlišné pocity, reálna hodnota je však rovnaká.) V poslednom experimente respondenti z jednej skupiny po nahlásení počtu správnych odpovedí od výskumníka dostali žetóny,  ktoré o pár metrov ďalej premenili na peniaze (pričom ich nikto nekontroloval); respondenti z druhej skupiny dostali priamo peniaze. Výsledky boli pre výskumníkov zaujímavé– podvádzanie vo variante so žetónmi vzrástlo celkom dramaticky: miesto „priemerného“ vylepšenia si skóre o tri otázky si respondenti pridali k dobru až šesť vyriešených úloh.

Bez ohľadu na rôzne podmienky experimentu, výsledky jasne ukázali, že ak máme možnosť, podvádzame. Ale prekvapivo iba málo – iba toľko, aby sme zo seba ešte stále mohli mať dobrý pocit. Naše svedomie je dôležité a apelovanie naň podvádzanie zníži. Takže ľudia na tom ešte nie sú tak zle.

--Kitti Farkasová

Poznámka: Veľká vďaka za vznik patrí Eve Rubínovej.

Mazar, N., Amir, O., & Ariely, D. (2008). The Dishonesty of Honest People: A Theory of Self-Concept Maintenance. Journal of Marketing Research, 45, 633-644. [pdf / abstrakt]